Friday, 15.12.2017 Today: Ivica Tomorrow: Albína

Štátna vedecká knižnica v Košiciach

Hlavná 10, 042 30 Košice, tel. +421918245888

Sme tu pre Vás od roku 1947 Vaša Štátna vedecká knižnica

Budovy ŠVK Košice

Budova na ulici Hlavná č. 10.

Budova ŠVK na Hlavnej 10Podstatná časť služieb pre čitateľov a návštevníkov Štátnej vedeckej knižnice je sústredená v budove na Hlavnej ulici číslo 10, v ktorej je aj hlavné sídlo organizácie. Tento šľachtický palác bol síce pôvodne postavený pre súkromné potreby, no viac než 150 rokov sú jeho brány otvorené aj širšej verejnosti. Aké je teda jeho „curriculum vitae“?

Keď koncom 20. rokov 19. storočia začalo mesto likvidovať fortifikačný systém, vytvorilo tým predpoklady pre svoj územný a hospodársky rozvoj. Po zbúraní tzv. „Dolnej brány“ a priľahlých hradieb rozprestierajúcich sa západným smerom a po zasypaní bývalej vodnej priekopy sa vytvorili stavebné parcely, ktoré predurčili aj vznik novej ulice na mieste staršieho chodníka lemujúceho niekdajšie hradby z vnútornej strany. Najvýhodnejší pozemok na rohu dnešnej Hlavnej a Vrátnej ulice od mesta odkúpil gróf Koloman Forgách (1824-1878), člen haličskej vetvy významného šľachtického rodu. Stalo sa tak v roku 1844 po sobáši s barónkou Eleonórou Pongrátzovou (1823-1916). Mladomanželia síce trvalo žili na svojom statku vo Vyšnej Kamenici, ale už v rokoch 1845-1847 si v Košiciach vystavali honosný palác, aby svoj život na vidieku mohli obohatiť aj pobytom v meste ovplyvnení jeho umením a kultúrou.

Budovu postavili v štýle neskorého klasicizmu s prvkami módneho empírového slohu. Triezvu stavbu s jasnými a strohými formami obohacuje monumentálny balkón na šiestich podporných stĺpoch, nad ktorými sa na výraznom trojuholníkovom štíte fasády nachádza združený erb rodov Forgách a Pongrátz. Šikmý trojuholníkový štít so šesťcípou hviezdou a polmesiacom znázorňuje erb Pongrátzovcov. Nad ním je na prilbici s prikrývkou umiestnený erb Forgáchovcov, ktorý tvorí korunovaná polopostava ženy v brnení s dvomi polmesiacmi po stranách jej hlavy.

V čase Bachovho absolutizmu, po porážke národných a buržoázno-demokratických revolúcií v monarchii, stál od roku 1851 na čele štátnej správy v Košiciach gróf Anton Forgách  (1819-1885),  ako hlavný župan Košického civilného dištriktu. Majiteľ kaštieľa mu bol bratrancom z druhého pokolenia, a keďže sa tu nezdržiaval trvalo, časť objektu prepožičal sídlu úradu. Po reorganizácii štátnej správy tu úradoval od januára 1853 ako prednosta Miestodržiteľského oddelenia barón Kristián Kotz (1806-1883). Pôsobenie grófa Antona Forgácha v tejto budove v rokoch 1851-1853 i baróna Kotza v rokoch 1853-1859 je dnes príčinou častých omylov, keď sú obaja považovaní za dočasných majiteľov, ten prvý dokonca aj za stavebníka kaštieľa.

Aj ďalší majiteľ, syn zakladateľa kaštieľa gróf Ladislav Forgách (1845-1911) žil trvalo mimo Košíc na svojom statku v Mándoku. Bol členom hornej snemovne parlamentu a do kaštieľa zavítal iba sporadicky, najčastejšie keď sa zúčastňoval na poľovačkách Košickej parforsnej poľovníckej spoločnosti, alebo na pretekoch konských dostihov, ktorým predsedal. Po smrti otca v roku 1878 reprezentatívnu časť na poschodí paláca prenajal novozaloženému Košickému kasínu.

V priestoroch na prízemí v tom čase postupne vznikali predajne košických obchodníkov, čo čiastočne zmenilo fasádu budovy. Medzi prvými tu bola prevádzka kovorytca a výrobcu pečiatok Edmunda Alexiho (1844-1919), no najznámejšie, ešte aj v medzivojnovom období existujúce predajne tu mali Alexander Wilnrotter (1864-1942) – klenotníctvo a hodinárstvo a Vojtech Nyulászi (1874-1938) – papiernictvo, predaj kníh a pohľadníc. Možno spomenúť aj obchody s obuvou, ktoré tu postupne mali Andrej Kisiday, Samuel Friedman a Rozália Reichová, ako aj obchod s rozličným tovarom Judu Goldsteina.

V priestoroch kasína bola od roku 1898 jedno desaťročie Hornouhorská sporiteľňa, neskôr známa ako Uhorská všeobecná úverová banka. V budove mali prenajaté svoje priestory aj kresťanské sociálne a kultúrne ustanovizne. Bol tu Zemský spolok na podporu chudobných a sirôt a od roku 1908 aj Košický katolícky autonómny kruh a Spolok svätej Alžbety. Založil ich a viedol košický biskup Augustín Fischer-Colbrie (1863-1925). Jeho podpora vzdelanosti sa prejavila aj v činnosti týchto spolkov. Pre členov bola k dispozícii okrem viacerých spoločenských miestností aj čitáreň, v ktorej okrem kníh bola aj aktuálna denná tlač, čo tvorilo zárodky knižničnej činnosti.

Posledným súkromným majiteľom budovy bol v rokoch 1911-1939 vnuk jej zakladateľa, gróf Štefan Forgách. Po roku 1918 žil v Maďarsku a reprezentatívne priestory na poschodí prenajal košickému ústrediu Kresťansko-sociálnej strany a Kresťanskému poľnohospodárskemu zväzu, pôsobiacim v maďarskom duchu.

V roku 1939 sa stala vlastníkom budovy Hornouhorská obchodná banka, ktorá uskutočnila rozsiahlejšie stavebné úpravy.

V roku 1940 prekryla vnútorný priestor dvora sklenenou kupolou a vo vzniknutej dvorane zriadila prevádzku pre bankové služby svojej košickej pobočky. Na poschodí boli až do roku 1945 opäť priestory kasína (tzv. Košický Rákócziho spoločenský kruh). V roku 1945 sa vlastníkom objektu stala Tatra banka. Rozšírila tým svoje priestory, ktoré už pred vojnou mala aj vo vedľajšej budove. Po „Víťaznom februári“ budovu zoštátnili a pridelili Krajskému výboru Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Nie náhodou sa na priestranstve pred budovou od 21. decembra 1949 niekoľko mesiacov  vynímala sadrová socha J. V. Stalina na drevenom podstavci, odhalená pri príležitosti jeho 70. narodenín.

Zakrátko zanikli aj posledné obchodné prevádzky na prízemí. V ich priestoroch od 15. decembra 1953 začala pôsobiť verejná čitáreň a študovňa, ako prvé tunajšie pracoviská našej knižnice. Povyprázdnení a úprave ďalších priestorov na poschodí (1959) sa budova v roku 1961 stala vlastníctvom a hlavným sídlom Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach.

Aj keď sa v posledných rokoch vynaložilo mnoho úsilia a finančných prostriedkov na stavebné úpravy, čiastkové opravy a skultúrnenie priestorov, vyše 150-ročná národná pamiatka  vyžaduje celkovú komplexnú rekonštrukciu.

Budova na ulici Pribinova č. 1.

Budova na ulici Pribinova 1Koncom roku 1991 sa Štátna vedecká knižnica stala vlastníkom budovy, ktorá pôvodne slúžila ako väznica. Štvorkrídlový štvorpodlažný objekt s vnútorným bývalým väzenským nádvorím stojí v juhozápadnej časti mestskej pamiatkovej rezervácie a kedysi bol súčasťou komplexu justičných budov.

V druhej polovici 18. storočia postavili na plo-che pod juhozápadnými hradbami mesta pracháreň, ktorú začiatkom 19. storočia zmenili na cisársko-kráľovský sklad sanitry, potrebnej na výrobu pušného prachu. Okolo roku 1830, keď boli zbúrané hradby, zriadili od Hlavnej ulice k tomuto skladu prístupovú cestu, ktorú nazvali Sanitrova ulica, v tom čase „Salniter Gasse“. Niekdajší sklad stál na rohu dnešnej Pribinovej a Mojmírovej ulice a na jeho mieste v roku 1860 vznikol dom staviteľa Petra Jakaba (1834-1903). V roku 1877 pridelilo mesto Košice vedľajší prázdny pozemok i zastavaný pozemok susediaci s Hlavnou ulicou stavbe cisársko-kráľovskej súdnej kúrie s väznicou. Stavby vyhotovil podľa vlastných projektov budapeštiansky architekt Ján Wagner (1813-1904), ktorý v hlavnom meste už postavil niekoľko verejných budov. Na rohu s Hlavnou ulicou tak v roku 1879 vyrástol nový objekt krajského súdu a súčasne na prázdnej ploche medzi ním a domom Petra Jakaba budova väznice. V staršom dome staviteľa Jakaba mal po roku 1906 sídlo okresný súd. Jeho nový objekt vznikol v roku 1926 a vtedy nadstavali a prefasádovali aj budovy krajského súdu a väznice.

V rokoch 1992-1997 knižnica uskutočnila čiastočnú rekonštrukciu objektu, čím sa vytvorili podmienky na uloženie podstatnej časti knižničného fondu. V roku 2000 sem boli z nevyhovujúcich priestorov na Zvonárskej 21 premiestnené aj tri oddelenia knižnice. Oddelenie bibliografie a oddelenie doplňovania a spracovnia kníh a periodík majú svoje pracoviská na prvom poschodí, oddelenie špeciálnych fondov na prízemí. Koncom tohto roka sa začne na nádvorí s výstavbou multifunkčnej sály, ale na komplexné ukončenie rekonštrukcie budovy treba investovať ešte niekoľko desiatok miliónov korún.

Budova na ulici Pri Miklušovej väznici č. 1.

Budova na ulici Pri Miklušovej väznici č. 1.Objekt stojí v radovej zástavbe krátkej stredovekej ulice v historickom jadre mesta a v blízkosti jeho čiastočne zachovaného ortifikačného systému. Ulici kedysi hovorili „Maľovaná“, lebo viedla od mestskej brány tohto názvu, ku „kráľovskému domu“ v centre mesta. Koncom 16. storočia ju premenovali na „Väzenskú“,  podľa starej mestskej väznice, ktorá tu dodnes stojí. Koncom monarchie dostala ulica pomenovanie Kalvínovo námestie – „Kálvin tér“, podľa kalvínskeho kostola, ktorý tvorí tunajšiu dominantu. Až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia jej dali dnešný názov, ktorý tu opäť pripomína bývalú väznicu.

Budova patriaca Štátnej vedeckej knižnici stojí na mieste stredovekého domu zo 14.storočia, ktorý však medzičasom vyhorel a v roku 1604 tu bola už iba pustá a prázdna parcela. Súčasná stavba vznikla až koncom 18. storočia a postupné stavebné úpravy jej dodali  hodnoty architektonickej pamiatky. Obytný dom vlastnil od roku 1878 obchodník s módnym tovarom Henrich Aufricht (1851-1932), po ňom až do čias druhej  svetovej vojny jeho syn Pavol. Po roku 1945 tu boli štátne byty a ich nájomníci objekt značne zdevastovali. V takomto stave ho v roku 1989 od Bytového podniku mesta Košice získala do vlastníctva Štátna vedecká knižnica v Košiciach. Jeho rozsiahla rekonštrukcia sa uskutočnila v rokoch 1992-1993. V starobylej budove sídli časť oddelenia bibliografie a oddelenie historických fondov s bohatou príručnou knižnicou a študovňou a reštaurátorské pracovisko. Zrekonštruované priestory boli slávnostne otvorené v máji 1995. V súčasnosti sa na nádvorí uskutočňuje rekonštrukcia reštaurátorskej dielne.

Budova na ulici Zvonárska č. 19.

Budova na ulici Zvonárska č. 19.Budova stojí na mieste, kde sa už koncom 13. storočia vyvinul chodník pod mestskými hradbami. Vedľa neho po východnej strane v tom čase nebola žiadna zástavba. Súčasťou mestského opevnenia boli aj strážne veže, ktoré tu okrem múrov boli jedinými objektmi. Trasa dnešnej ulice znázorňuje smerovanie starého mestského opevnenia. Prvé skromné domčeky pod hradbami, naproti stredovekej zástavbe zo strany mesta, začali vznikať v juhozápadnej časti ulice (medzi dnešnou Hlavnou a Čajkovského ulicou) až po roku 1750. Všetky tieto skromné stavby od prvej tretiny 19. storočia postupne nahradili terajšie objekty a vtedy už nová komunikácia dostala aj pomenovanie „Glocken Gasse“ – Zvonová ulica.

Na prázdnom priestore, kde dnes stoja dve budovy našej knižnice, stála strážna veža, nad ktorou mal patronát cech hrnčiarov. V súpise z roku 1603 sa v nej uvádzajú štyri veľkorážne hákovnice, sklad brnenia a síry. Zanikla pri búraní mestských hradieb okolo roku 1830. Na mieste budovy na Zvonárskej č. 19 už po roku 1830 vznikol skromnejší obytný dom, ktorý po roku 1870 nahradil súčasný objekt  s výraznou a peknou fasádou zdobenou rustikami. Vlastníkom bol pekársky majster Ján Lisska (1840-1921), predseda Živnostenského spoločenstva pekárov, majiteľ predajne na rohu Mlynskej a Hlavnej ulice.

Jeho potomkovia vlastnili budovu až do roku 1974, keď kúpou prešla do vlastníctva Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach. Prevádzky v prenajatých priestoroch tu knižnica mala už predtým, keď v roku 1971 na nádvorí domu prenajala prízemný objekt knihárskej dielne. V druhej polovici 70. rokov sa uskutočnili vnútorné úpravy priestorov a v roku 1996 oprava a vymaľovanie fasády celého objektu, ktorý je dnes využitý na sklady knižničného fondu s knihárskou dielňou na nádvorí

Budova na ulici Zvonárska č. 21.

Budova na ulici Zvonárska č. 21Budova na Zvonárskej č. 21 vznikla v roku 1878 na dovtedy nezastavanom mieste, kade asi do roku 1830 viedli iba mestské hradby so strážnou vežou cechu hrnčiarov. Jednoposchodový obytný dom postavili košickí zá-možní podnikatelia a veľkoobchodníci s vínom bratia Július (1843-1908), Rudolf (1846-1908) a Ján (1855-?) Maurerovci. V roku 1894 sa jeho majiteľom stal lekárnik Adam Csányi (1851-1904), ktorý predal svoju lekáreň na Hlavnej ulici a na dvore svojho nového domu zriadil výrobňu sódy. Pod značkou Sanitas bola úspešnou náhradou za prírodné minerálky. Po jeho smrti výrobňa zanikla a dnes ju na tomto mieste pripomína iba neveľký sklad. Pred rokom 1909 sa vlastníkom budovy stal statkár Samuel Grünstein. V roku 1929 ju predal Košickej ortodoxnej židovskej náboženskej obci, ktorá ju využívala aj ako modlitebne a učebne na výučbu hebrejčiny. V auguste 1949 objekt ako prebytočný predala košickej pobočke Oblastného ústavu Československého ústavu práce v Bratislave.

V tejto budove je najstaršie dodnes existujúce pracovisko našej knižnice. Už v roku 1950 tu bola umiestnená príručná knižnica Poľnohospodárskeho a lesníckeho dokumentačného strediska. To sa v roku 1951 pričlenilo ku knižnici Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva, ktorá v roku 1946 položila základy dnešnej Štátnej vedeckej knižnici. Zlúčením ako ich právny nástupca vznikla Ústredná pôdohospodárska knižnica v Košiciach, ktorej meno niesla naša knižnica do roku 1952. Do vlastníctva získala knižnica budovu prevodom správy národného majetku v roku 1954 a naplno ju po čiastočnej adaptácii vnútorných priestorov užívala ako hlavný objekt od roku 1955. Od roku 1959 sa pracoviská služieb a styčného charakteru postupne presúvali do nových priestorov na Hlavnej ulici č. 10 a až do roku 2000 tu ostali oddelenie bibliografie a oddelenie doplňovania a spracovania kníh. Aj keď sa v roku 1991 uskutočnilo zabezpečenie statiky budovy betónovou pilotážou, jej technický stav ostal až dodnes nevyhovujúci. V súčasnosti budova slúži oddeleniu prevádzky, pracovisku údržby a fotodielni.